Európsky parlament je jediným orgánom Európskej únie, ktorý je volený priamo občanmi. Zároveň je jedným z najväčších demokratických zhromaždení na svete. Jeho poslanci, ktorých volia každých päť rokov voliči z členských štátov, zastupujú približne 500 miliónov občanov Európskej únie.

Počas uplynulých desaťročí sa postupne posilňovali právomoci Európskeho parlamentu. V súčasnosti je Parlament spoluzákonodarcom pre takmer celé právo Únie, spolu s Radou Parlament prijíma alebo pozmeňuje návrhy Komisie. Parlament tiež prijíma rozpočet Únie. Navyše disponuje viacerými právomocami dohľadu a kontroly vo vzťahu k ostatným inštitúciám a v súvislosti s používaním európskeho rozpočtu, ktoré mu umožňujú uistiť sa, že európska legislatíva je správne uplatňovaná.

Cieľom týchto informačných listov je poskytnúť celkový prehľad o procese európskej integrácie a úlohe Európskeho parlamentu v tomto procese. Predstavujú zdroj súhrnných a zároveň komplexných informácií o inštitúciách a politikách Európskej únie[1]. Obsah týchto informačných listov je členený podľa šiestich hlavných tém: fungovanie Európskej únie, Európa občanov, vnútorný trh, hospodárska a menová únia, sektorové politiky a vonkajšie vzťahy Únie.

I. Fungovanie Európskej únie – Európska únia má vlastnú zákonodarnú a výkonnú moc, ako aj nezávislý súdny systém a centrálnu banku, ktoré podporujú a dopĺňajú ďalšie inštitúcie a orgány. Pravidlá a postupy rozhodovania v rámci Únie sú stanovené v zmluvách. Na realizáciu svojich cieľov má Únia vlastný rozpočet.

II. Európa občanov – občania Európskej únie majú právo pohybovať sa, žiť a pracovať na celom jej území. Bol zavedený účinný systém, ktorý sa neustále zdokonaľuje, aby sa tieto práva mohli plne uplatňovať. Únia si takisto vypracovala Chartu základných práv.

III. Vnútorný trh – po odstránení predošlých colných bariér sa osoby, tovar, služby a kapitál môžu pohybovať v Európe rovnako voľne ako v rámci členského štátu. Neustále odstraňovanie prekážok a otváranie vnútroštátnych trhov umožňuje, aby sa do hospodárskej súťaže v prospech spotrebiteľov zapájalo viac podnikov.

IV. Hospodárska a menová únia – hospodárska a menová únia je výsledkom dlhodobého procesu, ktorého cieľom je zosúladiť hospodársku a menovú politiku jednotlivých členských štátov Únie a zaviesť jednotnú menu, euro. Do dnešného dňa prijalo euro sedemnásť členských štátov. Denne ho tak používa viac než polovica občanov EÚ. Bol zavedený systém správy ekonomických záležitostí, ako aj koordinácia a dohľad nad hospodárskymi politikami.

V. Sektorové politiky – EÚ postupne vypracovala viacero politík a opatrení, ktoré sa snažia uskutočňovať všetky členské krajiny. Tieto politiky sa týkajú celej Únie a zameriavajú sa na dosiahnutie spoločných cieľov, ktoré sú predovšetkým doplnkom k vnútornému trhu. V niektorých oblastiach sa na harmonizáciu kladie menší dôraz, je však zaručený spoločný rámec.

VI. Vonkajšie vzťahy Únie – prostredníctvom Európskej služby pre vonkajšiu činnosť a podpredsedu Európskej komisie / vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku má Únia k dispozícii prostriedky na to, aby pôsobila na medzinárodnej scéne. V nadväznosti na tradičné politiky v oblasti hospodárstva, obchodu a rozvoja sa od EÚ čoraz viac očakáva, že bude v plnej miere plniť svoju úlohu v medzinárodných záležitostiach. Presadzovanie ľudských práv vo svete je toho neodmysliteľnou súčasťou. Takisto boli postupne posilňované práva Európskeho parlamentu v tejto oblasti, najmä prostredníctvom Lisabonskej zmluvy.